7. kapitola

24. dubna 2007 v 18:35 |  Poviedka...
No tak som tu hneď pridala aj tú 7. kapitolku, aby ste pochopili.

7. kapitola
…, v ktorej je rozrušená nielen Abby
,, Abby! Abby, zobuď sa! Abby!" Lily triasla Abby najviac ako to dokázala. Dôvod bol jednoduchý. Prešlo už zato dosť dní od začiatku nového školského roka. A so začiatkom školy prišli aj nočné mory. Teda nie úplne zo začiatku, ale skoro. Každú noc Abby trápila tá istá nočná mora. Mora o chlapcovi menom Lucas a o maskovaných mužoch, ktorí ho dosť kruto zabili. O tom však nikto iný okrem nej samej nevedel. Nechcela zaťažovať ľudí, ktorí ju majú aspoň trochu radi, a ktorým aspoň trochu na nej záleží. Ak sa jej aj pýtali, čo sa to vlastne deje, povedala len, že pravdepodobne nemala cez leto pozerať toľko filmov. Zbytočne by sa kvôli nej znepokojovali. Myslela si, že to už konečne prestane. Teda, skôr v to dúfala. Veď už sa jej to sníva každú noc. Keby aspoň vedela, prečo ju tá mora trápi. Pokiaľ jej len pamäť siahala, nikdy sa nestretla s nijakým chlapcom menom Lucas.
,, Abby, veď sa už zobuď! Abby!" Lily s ňou zase zatriasla. Abby sa prehadzovala na posteli akoby mala neviem aký záchvat. Vyzeralo to strašidelne. V tom sa však konečne prebudila. Prestrašene otvorila svoje veľké čierne oči. Lily si všimla, ako už mnohokrát predtým, že sú plné hrôzy. Mala o ňu vážne obavy. Nevedela síce, čo sa to s ňou v poslednom čase deje, ale vedela, že určite to nie je nič dobré. Inokedy veselé oči, ktoré však nikdy neprezradili žiadne šibalstvá, boli teraz smutné a odzrkadľoval sa v nich neskutočný strach, aký si Lily ani nevedela predstaviť. Abby sa konečne posadila na svoju posteľ. Práve si všimla, že okolo jej postele stojí okrem Lily aj Amy a Vanessa. Všetky na nej viseli svojimi pohľadmi.
,, Tak čo... už je ti lepšie?" ustráchane sa jej spýtala Lily a podávala jej pohár vody, ktorý práve vyčarovala. Abby si ihneď odpila, lebo pery mala suché a popraskané ako zem na púšti. Po chvíli prehovorila:
,, Kričala som ako minule?"
,, Nie, ale vyzerala si vydesenejšie," povedala Vanessa do ticha.
,, Ja... ja som si to vôbec neuvedomila. Ale, keď ja neviem prečo sa mi to sníva. Neviem..." dodala Abby a bez nejakého upozornenia začala potichu plakať. Amy k nej podišla.
,, Nechceš nám povedať o čom to bolo? Keď sa o tom porozprávaš, uľaví sa ti. Uvidíš," povzbudzujúco ju nabádala Amy ako už mnohokrát. No Abby len zanovito pokrútila hlavou.
,, Nie, ja to zvládnem. Nesmiem byť ako padavka."
,, Ty nie si padavka, Abby. Zvládaš to dobre. Neviem síce čo sa ti to snívalo, ale ak sa ty správaš takto, ja by som sa správala aspoň desaťkrát horšie. Ver mi. Za tých šesť rokov som ťa myslím spoznala dosť dobre, nie?"
No Abby len pokrútila hlavou a dodala:
,, Nie, naozaj nie. Ale aj tak vám všetkým ďakujem. Všetkým. Naozaj už môžete ísť. Ja tu ešte chvíľu ostanem," po tejto vete sa Amy s Vanessou hneď vytratili z izby, aj keď na tvárach sa im zračili obavy. Ostala len Lily.
,, Naozaj mi už nič nie je. Zvládnem to. Môžeš ísť."
,, Nie, ja som sa rozhodla, že ťa tu nenechám. Ostanem s tebou. A aj tak by som nemala čo robiť," tvrdohlavo sa ozvala Lily.
,, Lily, prestaň. Som OK. A netvár sa akoby som mala každú chvíľu otrčiť kopytá.. Prosím ťa, len nehovor, že ti nič netreba. Dnes máš službu pri raňajkách, nie? Tak už choď. Žiadne namietanie neberiem do úvahy," dodala, keď Lily otvorila ústa, ,,si prefektka, ty tam musíš byť."
Po tom ako Abby dohovorila, Lily rezignovane ustúpila, otvorila dvere a odoberala sa na odchod. No vo dverách sa ešte raz obrátila za Abby. Potom už odišla a zatvorila za sebou dvere. Tak Abby ostala v izbe sama. Vzdychla si. Bolo ťažké hovoriť svojim blízkym samé lži, že to nič nie je, že to po čase prejde. Že by len mala pozerať menej filmov... Pritom ani nesledovala televíziu. Ale nemohla o tom povedať nikomu. Celé leto nesledovala nič. Ani len jeden jediný film. Nemala rada televíziu odvtedy čo... čo sa to stalo.
A okrem toho si živo vedela predstaviť ich reakcie. Buď by sa jej vysmiali do tváre, že sa bojí obyčajného sna alebo by v nej prebudili ešte väčší strach tým, že by sa o ňu nadmieru strachovali. Niečo v jej vnútri ju zastavilo. Nemohla by to zo seba vypustiť ani keby chcela. Musela sa zmieriť s tým, že si tajomstvo svojho sna, teda vlastne nočnej mory vezme so sebou asi aj do hrobu. Nevedela, nemohla ani tušiť, že sa to zmení. Abby ešte chvíľu premýšľala, no potom sa začala prezliekať. Nemohla predsa meškať, keď nie je na škole ešte ani mesiac. Zatiaľ síce mala dosť času, ale bola by schopná zmeškať. Stačilo by, že sa nad niečím zamyslí... a oneskorenie je na svete. Takže si radšej švihla.
Narýchlo si učesala dva chvosty, ktoré pekne kontrastovali s jej bledou tváričkou, keďže vlasy mala dosť tmavé. Ich farba však bola vcelku dosť náročná. Nedalo sa presne určiť, či boli tmavohnedé alebo čierne. Na slnku sa však pekne leskli, a to bolo aj pre Abby veľkým otáznikom, prirodzene do karmínovočervena. Dlho si tým však hlavu nezaťažovala. Jej sa farba vlasov páčila. Sama sa nimi pýšila, že sú takpovediac čierne. Nikdy nechcela byť ako niektoré baby z Chrabromilu a Bifľomoru, ktoré sa vtierajú chalanom pod kožu a vyzerajú ako väčšie a škaredšie vydanie Barbien s vlasmi ako opotrebovaná stará svetložltá metla, s hruďou ako melóny a mozgom ešte menším než tá najzaostalejšia sliepka z kurína. Tie sa jej z duše protivili. Naproti tomu mala Abby rada čiernu farbu. Dlho nosila, už zopár rokov, a ešte stále nosí smútok, a tak si ľahko zvykla na čiernu farbu.
Vlastne by sa dalo povedať, že čiernu farbu si obľúbila vďaka mame. Pre ňu totiž nosila smútok. Jej mama nešťastne zomrela pri tom, ako ju na smrť dohrýzol vlkolak. A Abby pri nej bola. Mama jej zomrela v náručí. Bolo to hrozné... Abby sa vtedy takpovediac psychicky zrútila. Vo všetkých novinách sa písalo o jej smrti. O Abbyinej mame sa hovorilo aj v muklovskej televízii. Odvtedy ju nesleduje. Aj ľuďmi to dosť otriaslo. Bola to vraj nešťastná náhoda, ale Abby sa z jej smrti často obviňovala. Nikomu však nepovedala prečo vlastne. Akoby sa bála o tom hovoriť. A keď sa jej teraz snívalo o tom chlapcovi, mala pocit, že tú smrť zase spôsobila ona. Mala pocit, že prišla o niekoho, kto bol jej srdcu veľmi blízky. Bála sa, že by sa to mohlo stať skutočnosťou, no nechcela už znova zažiť ten ťaživý pocit viny.
O chvíľu si prehodila tašku cez plece, vyšla z izby, zišla do klubovne, prešla cez portrétovú dieru a náhlivým krokom išla do Veľkej siene. Sadla si za stôl a po dlhom čase začala jesť. Naplno si vychutnávala chuť čerstvých hrianok a volského oka so slaninkou, ktorá sa jej jemne rozpúšťala na jazyku. Bohaté raňajky potom zapila pomarančovou šťavou, ktorá ju teda poriadne osviežila. Ako tak držala pohár v ruke a znova premýšľala o svojej nočnej more, strhla sa. Za sebou totiž začula akýsi hlas.
,, Hm... prepáč, že ťa otravujem, ale... môžem si prisadnúť?" opatrne sa jej spýtal hnedovlasý chlapec.
,, Čo? Prepáč, hej môžeš, jasne, že môžeš," Abby bola trocha v pomykove. Vedľa nej si práve sadal ten nový žiak, Remus Lupin, či ako sa to vlastne volá. Nemala ani potuchy, prečo by si ku nej chcel sadnúť. Po prvé, vlastne o nej nič nevedel a ona o ňom tiež nie a po druhé, bol to Bystrohlavčan. Jej začudovaný pohľad ju zrejme prezradil, lebo Remus sa jej vzápätí opýtal:
,, Na začiatok by som sa asi mal prestaviť. Teda nó... v prípade, že ma ešte nepoznáš. Volám sa ..."
,, ... Remus Lupin. Áno, viem kto si. Veď si sa predstavoval na Čarovaní. Mali sme spoločnú hodinu. Ale najskôr asi ty nevieš ako sa volám. Som Abby. Abby Marsová, teší ma," s trochu neistým úsmevom na tvári mu povedala Abby a potriasla mu rukou.
,, Viem, že sa ti asi zdá čudné, prečo sa tu vlastne s tebou teraz rozprávam. Ja... len som ťa včera zazrel s Lily a chcel som sa ťa opýtať, či náhodou nevieš kde je," Abby sa stále tvárila dosť začudovane, a tak dodal, ,, Vieš, jeden z prefektov odišiel a ja som sa stal novým. Povedali mi, že mám mať službu s Lily. No nemôžem ju nikde nájsť. Keď som ťa zazrel, myslel som si, že možno ty..."
,, ... hej, že budem vedieť kde by mohla byť. Prepáč, ale ja to tiež neviem. Mala by byť v sieni, keď už má tú službu," hovorila Abby a popritom sa obzerala okolo seba,
,, Ako vidím, najskôr si odskočila na toalety. Veď vieš, dievčatá sa vždy musia otapetovať," dodala a nenútene sa zasmiala.
,, To je škoda, čo už. Hej, a keď som už tu... ako si sa vyspala? Lebo vieš, si dosť bledá. Vyzerá to akoby si ponocovala. Ja ... nechcem vyzvedať, ale naozaj nevyzeráš veľmi dobre."
,, Ale nie, spala som. Akurát, že nie najlepšie," odvetila mu Abby a trochu trpko sa pousmiala pri spomienke na sen.
Potom sa však naňho zahľadela. Všimla si, že v porovnaní s ním vyzerá, akoby spala výborne ako v bavlnke. Pod očami sa mu na bledej tvári vynímali tmavé kruhy od únavy. A bol čudne vychudnutý. Akoby od nejakého vnútorného nepokoja nespal ani nejedol. Pomyslela si, že keď tie jej nočné mory budú aj naďalej pokračovať a budú ju trápiť tak, ako aj teraz, čo určite budú, tak bude vyzerať podobne ako Remus teraz. Bol ukážkovým príkladom psychických múk človeka.
Zrazu ju zavalil akýsi pocit, že práve tento chlapec by ju pochopil. Zdalo sa, že aj on má nejaký problém. Problém, ktorý ho veľmi trápi, ešte viac než ten jej trápil ju. Mala pocit, že keby ju už niekto vedel pochopiť, tak on. Jedine on... Tu by ju asi nedokázala pochopiť ani len Lily. Vedela, že jej chce veľmi pomôcť, ale ak to človek sám neprežije, nevie o ničom. Nevie si ani len predstaviť tie muky. Ako človek tíško a zúfalo čaká, že sa to zase stane, že sa to zopakuje...
Ale možno sa jej to len zdalo. Teda o tom, že on by ju dokázal pochopiť. Možno sa v ňom mýli. Veď nebolo by to po prvý raz. A keď vezmeme do úvahy, že je to chlapec (chlapci sú zvyčajne taký tupci, že nepochopia ani tú najsamozrejmejšiu vec), a že ju skoro vôbec, ale vôbec nepozná, šanca, že by ju aj mohol pochopiť, bola menšia než nulová. Jej myšlienky sa však vôbec neprejavovali. Teda aspoň nie navonok. Namiesto nich povedala:
,, Počúvaj, ja tiež nechcem vyzvedať, ani strkať nos, kde nemám, ale... aj ty sa cítiš dobre? Lebo tiež vyzeráš, akoby si od začiatku školského roka vôbec nespal. Alebo máš nejaký problém?" keď to Abby dopovedala, zazdalo sa jej, že Remus sa trochu strhol a ešte viac pobledol v tvári.
,, Nie, naozaj mi nič nie je," potichu a trochu roztržito si zamrmlal popod nos tak, že Abby mala trochu problém začuť, čo povedal. Chvíľu sa len tak mlčky pozorovali, a potom sa Remus ozval:
,, Vieš čo? Ja už asi pôjdem. Skúsim pohľadať Lily. Snáď sa mi pošťastí a nájdem ju. Tak, hm... čau!" dodal a odišiel. Abby si ešte trochu posedela, no potom vstala a odišla na vyučko.
Ako Abby predpokladala, Lily bola počas jej rozhovoru s Remusom na dievčenských záchodoch ako inak - otapetovať sa. Samozrejme, len zvyčajné rutinné šminky. Práve dokončila svoje ,,umelecké dielo" a vychádzala z dievčenských záchodov. Namierila si to rovno do Veľkej siene, lebo predsa len - služba je služba. Nechcela veľmi flákať, ale akosi sa na záchodoch pozabudla.
Náhlivým krokom prešla cez mohutné dvere. Pri nich však ostala ešte chvíľu stáť. Dôvod bol jednoduchý: rozhliadala sa po sieni či náhodou neuvidí druhého prefekta, s ktorým mala mať službu. Keď totiž prišla dnes ráno po prvýkrát do Veľkej siene, nebol tam nikto. Tak si pomyslela, že nikomu nezaškodí, keď sa ešte na chvíľu zastaví na toaletách. Veď čo životunebezpečné by sa mohlo udiať pri raňajkách?
Ani teraz si nikoho nevšimla, ale jej pozornosť sa upriamila ku chrabromilskému stolu. Chcela sa totiž uistiť, že Abby je už tu. O chvíľu ju zbadala. A vedľa nej sedel... Remus. Neverila tomu. Veď čo on má s ňou?! Ani sama nevedela prečo, začala trochu žiarliť. Potom sa však spamätala. Odrazu si uvedomila, že rozhovor, ktorý prúdi medzi Remusom a Abby je viac ako len priateľský. Teda na to, že sa rozprávajú po prvýkrát. Akoby medzi nimi preskočila iskra. No brať to vážne do úvahy - nie, veď ani nie je objektívny pozorovateľ.
Zhlboka sa nadýchla a vkročila do siene. V tom ju zbadal Remus, ktorý medzitým odišiel od Abby a podišiel k nej.
,, Dobré ráno prajem, milostivý pán," veselým tónom ho pozdravila Lily.
,, Aj vám madam, aj vám," Remus sa hneď prispôsobil jej štýlu. Rozhodol sa, že nesmie na sebe dať vidieť svoje pocity. Keď si to už všimla tá Abby... a pritom ho ani len nepozná.
,,Môžem vás sprevádzať pri vašej ceste na službu, madam?" úctivo sa jej spýtal.
,,Odkiaľ vieš, že mám službu?"
,,Abby mi povedala. Mám ju mať s tebou," odvetil jej Remus.
,,Tak čo, madam, prijmete moju ponuku?"
,,Hm... nad vaším návrhom ešte musím porozmýšľať, pane. Moje rozhodnutie nebude náhle ani nečakané," vážne, no s úsmevom mu odvetila Lily.
Takto sa doberali celou cestou na službu. Po raňajkách ju Remus odprevadil na hodinu a sám odišiel inam.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 veroniqa7 veroniqa7 | E-mail | Web | 30. prosince 2008 v 21:04 | Reagovat

Je to dobré. Páči sa mi na tom to, že si vymyslela niečo nové. Veď nemusí to byť stále to isté :).

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama