6. kapitola

24. dubna 2007 v 18:33 |  Poviedka...
Zase som tu... napísala som KONEČNE novú kapitolku. Nehnevajte sa na mňa, že tak neskoro. /Pravdepodobne jej vôbec nebudete rozumieť a budete možno aj pochybovať o mojom duševnom zdraví, prečo som to zaradila sem. Ja vám len poviem... musíte si prečítať aj ďalšiu kapitolu a pochopíte.

6. kapitola
…, v ktorej snáď nič nie je skutočné
Vysoký plavovlasý chlapec rýchlo utekal cez najtemnejšiu časť Zakázaného lesa. V bdelých svetlomodrých očiach sa mu zračilo zúfalstvo a od strachu mu akosi mykalo ústami. Bol veľmi zadýchaný, no nečudo, veď bežal už vyše hodinu. Nemohol si však oddýchnuť. Chytili by ho. Zo začiatku nemal ani tušenia, že ho niekto sleduje. Vedel síce, že asi si už narobil dosť nepriateľov na to, aby ho chcel aspoň jeden z nich v duchu zabiť. Ale že by sa to stalo skutočnosťou... Na to doteraz nepomyslel.
Konečne si uvedomil, že tu niečo nehrá, niečo nie je v poriadku... Ale zistil to len pred niečo vyše hodiny. No už niekoľko dní mal čudný pocit - pocit prenasledovania. Myslel si, že všetkým nepriateľom dokonale a nenápadne unikne, veď až také ťažké to byť nemôže, po tom všetkom čo už zažil. Bol to však omyl. Okrem toho dobre vedel prečo ho teraz naháňajú. Nemôže to byť nič iné. Vedel prečo ho chcú dostať. Nesmie sa nechať chytiť! Nesmie sa im dostať do rúk!
Nanešťastie, jeho šanca na úspešný útek a splnenie účelu jeho namáhavej a dosť dlhej cesty bola veľmi malá. Táto cesta otupila všetky jeho zmysly. Preto si nevšimol, že jeho prenasledovatelia sú mu na stope. Je ich oveľa viac ako mohol očakávať. A on je bohužiaľ iba sám, a navyše nevie ani kam by sa mohol pred nimi ukryť. Keď ho našli tu, tak ho nájdu trebárs aj na konci sveta. Ak ho chytia, nikto sa tak skoro nedozvie, čo sa s ním stalo. Povedal im totiž, že ho nemusia čakať.
Mladík za sebou začul rachot lámajúcich sa stromov.
,, Blížia sa! Už ma dobehujú! Nie, len to nie! Musím pridať!" zúfalo si pomyslel. Stále nevedel ako by mohol uniknúť pred týmito krutými prenasledovateľmi, a tak len ďalej bezhlavo utekal kadiaľ ho viedli jeho už dosť boľavé nohy. Musí im uniknúť, nesmú ho chytiť. Keby z neho vytiahli prečo je tu… bolo by po všetkom. Po celom úsilí mnohých a mnohých ľudí.. A potom by to dievča chytili. Chytili by vyvolenú.
,, Nie, to sa nesmie v žiadnom prípade stať! Nepoviem im nič, aj keby ma mali umučiť na smrť."
No neveril, že sú až takí hlúpi, že by si nedokázali spočítať koľko sú dve a dve. Určite už vedia, že to dievča chodí práve na túto školu. Je tu... Teda bude tu, keďže sú ešte prázdniny. Možno si myslia, že je tochlapec. Ktovie. Teraz už musí zrýchliť. Bol už veľmi vysilený, no skoro z posledných síl začul svoje meno. Určite to nie sú len halucinácie. Ale to potom znamená, že...,že buď sú už veľmi blízko, alebo musia mať veľmi silné a odolné hlasivky. Prvá možnosť je však oveľa pravdepodobnejšia ako tá druhá a určite je aj správna. Opäť to začul...
,, O`Neill, hej, O`Neill, vieme, že si tu. Tak načo si zbytočne komplikuješ život... teda vlastne chcel som povedať smrť," ironicky poznamenal muž v čiernom plášti a hneď na to sa zarehotal. Chlapec, na ktorého zakričal, zastal od vysilenia aj od strachu, podoprel si ruky kolenami a snažil sa dýchať čo najtichšie. Musel zastať. Nevládal ďalej.
,, Alebo sa chlapček bojí a ide sa vyplačkať za svojou drahou mamičkou?" posmešne sa ozval ten istý hlas.
,, Vieš čo? Urobme dohodu," povedal po chvíli iný hlas, ,, Ak sa hneď teraz vzdáš a budeš poslušný chlapček, sľubujem ti, že teba aj tvoju drahú rodinku zabijem rýchlo a budem sa snažiť aby to bolo aj bezbolestné. Tak čo? Prijímaš moju ponuku? Nemysli si, že ťa nedokážeme zabiť. Len nás to už prestáva baviť. Načo sa hrať na mačku a myš, keď sa to dá vyriešiť aj inak?!"
V chlapcovi to už doslova vrelo. Zľakol sa, keď spomenul jeho rodinu, ale nikdy sa dobrovoľne nevzdá. NIKDY! Porušil by všetky svoje zásady. Zradil by všetkých, ktorí mu dôverovali. A bolo ich dosť... Nie, to by nikdy nedokázal. A dal to tomu maskovanému chlapovi najavo.
,, NIKDY! Počuješ? Nikdy sa nevzdám. Len cez moju mŕtvolu," nahnevane na nich zreval. Až po chvíli si uvedomil, ako to asi muselo vyznieť. No nemohol to vrátiť späť. Zdalo sa však, že jeho odpoveď ich vonkoncom nepotešila. Dosť ich rozčúlila. Aj napriek tomu, že boli podráždení, snažili sa nedávať to veľmi najavo. Akosi sa im to však nedarilo.
,, Stačí len povedať. S radosťou budem sledovať, ako sa budeš skrúcať od bolesti. A buď si istý, že si dám toľko námahy a počkám si kým ty sám ma nepoprosíš o vyhovenie tvojho jediného želania. Aby si konečne umrel!" zreval naňho znova ten istý muž a od jedu až pľul. Ten zákerný chlap sa naňho už-už chcel vrhnúť, no niekto ho zastavil. Akási rovnako tmavá postava ho v poslednej chvíli zachytila. V tom ohlušujúcom tichu bolo zreteľne počuť ako tá postava prehovorila.
,, Počkaj, Avery! Len pokoj. Nesmieš sa nechať vyprovokovať. Neboj sa, ja to už vybavím," dodal a ešte naposledy naňho výhražne pozrel.
,, Nerob drahoty, Lucas. Buď taký láskavý a vzdaj sa už konečne. Nech to už máme z krku," ozval sa nanajvýš znudený hlas. Ten hlas... Pre Lucasa to nebol len hlas maskovaného muža, ktorý ho spolu so svojou partiou vraždiacich kamošov pravdepodobne dostane.
Ten hlas mu bol až príliš dobre známy. Patril totiž istej osobe, ktorú poznal. Teda aspoň si myslel, že ju pozná . Veľmi sa v nej zmýlil. Teraz ho už neprekvapovalo odkiaľ vlastne poznajú jeho meno. Chudák Lucas, ani len netušil akú pascu mu chystajú...
Zatiaľ čo on s nimi vedie tento napínavý dialóg, väčšina z nich ho už stihla obkľúčiť a postupne sa k nemu začali približovať. Ale ten hlas, ktorý ho tak vedel ochromiť, ten hlas patril jeho... V tom však začul ako niekto vyslovil to dobre známe zaklínadlo:
,, Incarcerous!"
V momente dopadol na zem, keďže sa okolo neho pevne ovinuli povrazy. Bolo ťažké sa pohnúť čo len o milimeter. Prútik mu medzitým vypadol. O chvíľu začul zlovestné praskanie dreva. Zlomili mu jeho prútik!
,, A mám po záchrane," preblesklo mu mysľou. V tom sa nad neho sklonil muž v kapucni.
,, Lucas, ak by si chcel vedieť, prečo som ťa nechal zviazať - chcel by som ti vidieť do očí, keď ťa už budem zabíjať. Vždy si mal v sebe akési samovražedné sklony. Pchal si nos tam, kde ťa vôbec nebolo treba. To bola asi tvoja najväčšia chyba. Myslím, že už by sme to mohli konečne ukončiť. Máme trochu naponáhlo," povedal hlas jeho kata.
Lucas sa snažil oslobodiť ako len vedel, ale bezúspešne. Nech sa mykal, kopal z nohami, vrtel sa - nepomohlo to. S povrazmi nepohol ani o chlp. A kričať sa mu tiež neoplatí. Po prvé, bol taký skrehnutý a vystrašený, že by zo seba nevydal ani hláska a po druhé, v okruhu minimálne desiatich kilometrov nebolo ani živej duše. Navyše hrad je teraz oslabený, keďže Dumbledore tu momentálne nie je. Zase niekam išiel. Dal mu to už vopred vedieť. A on, Lucas, je na vine, že ho dostali. Mal si dávať lepší pozor. Mal byť opatrnejší! Dumbledore špeciálne v tento večer zariadil, aby zrušili časť magickej ochrany hradu. Inak by nemohol prejsť. Nikdy by sa tu nedostal, ani pri najlepšej vôli. Vďaka jeho zásluhe sú teraz tu!
Z jeho myšlienok ho doslova vytrhla ruka, ktorá ho stiahla na zem za habit, čo mal na sebe, takže v jeho uhle pohľadu bola namiesto vlhkej zelenej trávy len nočná obloha, na ktorej sa akoby odzrkadľovala situácia, ktorá sa deje tu dole. Bola popretkávaná pavučinou, ktorú si všimol až teraz. Visela zo všetkých tých vysokých stromov nad ním.
Práve si spomenul, že keď bol menší, jeho mama mu rozprávala o Zakázanom lese, ktorý je súčasťou čarodejníckej školy menom Rokfort. Tam žijú obrovské pavúky, ktoré sa nazývajú acromantuly. Vtedy si myslel, že sú to len výmysly na to, aby ho zastrašila. Do svojich jedenástich rokov by si ani nebol pomyslel, že mágia naozaj existuje. Veď pochádzal z muklovskej rodiny. Ako často mu len hovorila:
,, Ak nebudeš poslúchať, pošlem na teba tie veľké pavúky," trochu hrozivo ale so šibalským úsmevom mu hrozievala jeho matka. On jej dovtedy považovaným výmyslom neveril, ale aj tak ju poslúchal, lebo ju nechcel zarmútiť. Svoju mamu nadovšetko zbožňoval. Keby len vedela, v akej je teraz situácii...
,, Keby som sa vedel odtiaľto dostať. Snáď by som možno stihol vyslať nejaké znamenie. Keby sa mi naskytla vhodná príležitosť... Keď sa nado mňa jeden z nich skloní, pokúsim sa mu vykopnúť prútik. Skúsim sa akýmsi zázrakom postaviť, zobrať ho, a potom už niečo vymyslím. Aspoň dúfam..." tento plán bol však veľmi chabý a Lucas to vedel. Z úvah ho vytrhol práve ten maskovaný muž, v ktorom Lucas spoznal, spoznal... jeho. Odrazu akoby z neho vyprchala všetka energia. Nedokázal svoj plán uskutočniť. V tom sa ten muž sklonil nad ním, stiahol si kapucňu a povedal:
,, Tak, Lucas, myslím, že je na čase, aby si povedal zbohom svojmu životu. Aspoň môžeš byť hrdý na to, čo si dokázal. Si rovnako odvážny ako tvoj milovaný otec krátko pred tým, než som ho zabil," s úsmevom mu oznámila tvár jeho vraha. A dokonca aj jeho rodiny... Ten zradca bol priateľ jeho rodiny! No on tomu stále nedokázal uveriť. Nie, Lucas tomu NECHCEL uveriť. Tento človek zabil aj jeho otca! Celý čas utešoval jeho rodinu, vravel im, že toho bezcitného vraha ich otca nájde a tvrdo potrestá. A po celý ten, čas, čo im rozprával tie sladké rečičky, sa im musel v duchu smiať do tváre. Bol to ON! Lucas sa konečne zmohol na slovo. Zdalo sa, že myšlienka na otca mu pomohla a celkom ho povzbudila.
,, Prečo?" potichu sa opýtal Lucas. Na jeho začudovanie sa ten odporný chlapík začal smiať. Po chvíli sa utíšil a odvetil mu.
,, Prečo? Tak ty sa pýtaš prečo? No predsa preto, lebo ťa idem zabiť, hlupák!"
,, Prečo ste zradili mamu? Verila vám z nás najviac," potichu ale hrozivo sa znova spýtal ten chlapec. Zdalo sa, že týmito slovami zatiaľ najviac zapôsobil za celý ten čas, čo tam bol. Po prvýkrát sa mu zazdalo, že jeho vrahovi sa v očiach zablysol nepokoj. Po dlhej chvíli sa však ozval. Nie však on, ale jeho kamoš.
,, O čom to dopekla hovorí? Veď si hovoril, že ho nepoznáš. Alebo to ufňukané chlapčisko priskoro blúzni či čo? Zabi ho už konečne. Sľúbil som žene, že prídem včas na večeru. A ver tomu, že tá ma zabije ak to zmeškám. Bolo by to už po tretíkrát tento týždeň. Tak si láskavo švihni!" vtedy sa zdalo, že muž, s ktorým sa rozprával sa konečne prebral zo zadumania a pokračoval.
,, Myslím, že si ma nerozumel... Povedal som zbohom!" zakričal, namieril naňho svoj prútik a vyslovil tie slová. Tie dve krátke slová. AVADA KEDAVRA! Potom už Lucas nevnímal nič iba žiarivý zelený prúd svetla, ktorý sa mu zabodol hlboko do hrude a prešiel cez jeho srdce, ktoré v momente prestalo biť ako kostolný zvon a ochladlo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama