3.Kapitola

16. listopadu 2006 v 20:24 | Lilo |  Poviedka...
Heh, a je tu aj ďalšia to sa tešíte čo???

3. kapitola
..., v ktorej sa osud trochu pohraje so všetkými

K

eď sa Lily ráno prebudila, zistila, že má ešte dve hodiny času. Len tak ležala vo svojej posteli a neprítomne sa zahľadela na nebesia. Určite sa jej v noci niečo snívalo. Áno... snívalo sa jej o nejakom peknom chalanovi, ktorý sa volal Remus Lupin a prestúpil sem z Beauxbatonsu. A bol taký pekný...
Zo zadumania ju však vyrušilo zahúkanie sovy. Trochu sa strhla, no potom zbadala malú sovičku s nejakým listom. Zvedavo na ňu pozrela a vyliezla z postele. Len čo z nej vyšla, zistila, že v izbe je trochu zima na to, že je ešte len začiatok jesene. No možno sa jej to len zdalo, keďže vyšla z vyhriatej postele. Podišla teda rýchlo ku oknu, za ktorým už sovička začala robiť mierny rámus. Otvorila ho a sova vletela do izby. No Lily na ňu začudovane hľadela. Veď na poštu je ešte skoro?! Snažila sa jej čo najrýchlejšie odviazať list, ktorý mala priviazaný k paprči, lebo sovička žalostne zahúkala. Zdalo sa, že je vysilená. Zistila však, že na liste nie je jej meno. Nemohla odtrhnúť zrak od obálky. Stálo na nej:
Remus Lupin

Bystrohlav

Rokfort

Ale to potom znamená, že... že to nebol sen. Remus Lupin naozaj existuje a chodí na Rokfort. Až jej srdce poskočilo od radosti. Zase ho uvidí...
Zdalo sa však, že sovička už nebude vládať zaletieť ani len do školskej soviarne. A tak sa Lily síce narýchlo ale teplo obliekla, no upravila sa a učesala starostlivo. Veď čo keď Remus tú sovičku čaká aj napriek tomu, že je tak skoro a pôjde do soviarne? Musí predsa poznať školskú soviareň, keď čaká list?! Zobrala si sovičku do dlaní, list zatiaľ schovala pod vankúš a potichu vykročila z izby. Prešla cez portrétovú dieru a vyšla z hradu. Ráno bolo dosť chladné, no Lily sa našťastie teplo obliekla, a tak jej zima nebola. Sovička v jej dlaniach si spokojne húkala. Konečne už dorazila do soviarne. Tam už bolo trochu rušno, aj napriek tomu, že bolo skoré ráno.
Sovy na ňu upierali svoje veľké žlté lampáše, a ktovie prečo bol ich pohľad akýsi vyčítavý. Akoby ich rušila pri niečom vrcholne dôležitom. Mohla ich tak akurát vyrušiť z príjemného leňošenia. Posadila sovičku na bidlo, a tá vďačne zahúkala. Lily mala pocit, že už asi nič viac nemôže pre to chúďatko urobiť, tak sa rozhodla odísť. Vyšla zo soviarne a zamierila si to ešte zaroseným trávnikom rovno do hradu. Práve keď rozmýšľala o tom, aký je život krásny, zastala. Smerom od hradu si to do Zakázaného lesa zamierila nejaká tmavá postava. Lily sa zdalo, že kráča akosi prirýchlo a nervózne. No len čo vošla do svojej izby, záhadná postava jej zišla z mysle.
Keď otvorila dvere do izby, ostatné dievčatá už boli hore. No zdalo sa však, že sa rozprávali o nej, lebo všetky na ňu uprene hľadeli. Lily si to všimla, na chvíľu sa zarazila, no bohužiaľ ničomu nerozumela. V hrobovom tichu prešla ku svojej posteli.
Potom to napätie nevydržala a opýtala sa ich, čo sa to tu robí. ,,Lily, odkedy chodíš s Potterom? Myslela som, že ho neznášaš!" ozvala sa Vanessa. Amy niečo šuškala Abby. Obidve sa začali chichotať.
,,ČOŽE?" zhrozene zvolala Lily.
,,To ti kto povedal? Ja a chodiť s Potterom?" odmlčala sa a celá rozzúrená sa pozrela na Amy. Tá sa tvárila nejako čudne a v tom to Lily došlo.
,,AMY! ČO SI IM TO ZASE NATÁRALA?! SAMA DOBRE VIEŠ, ŽE JE TO HLÚPOSŤ!" Lily to riadne napálilo. Ona a Potter? To nemyslia vážne! Zrazu dostala chuť niečo po Amy hodiť. Najbližšie bol vankúš, a tak ho pevne chytila do ruky a pomaly no zúrivo si to namierila k Amy. Tá sa aj trochu preľakla, keď ju videla takú napálenú. Pomaly ustupovala.
,,Len som si chcela z teba vystreliť," zhrozene sa začala ospravedlňovať Amy a na tvári sa jej usadil nevinný, no trochu nervózny úsmev. Tak sa hanbila, že sa radšej pozerala do zeme. To však bola osudná chyba. Ani sa nenazdala, Lily bola pri nej a začala ju zúrivo mlátiť vankúšom.
,,AMY, TOTO NIKDY VIAC NEROB! NIKDY! POČUJEŠ?" zúrivo na ňu kričala Lily a popritom ju naďalej mlátila vankúšom. Keď na chvíľu prestala, Amy od nej odbehla a zadýchane prehovorila.
,,Nóóó... len si spomeň na veľký červený balón, ktorý stúpa hore do neba. U muklov to pomáha, keď sú napálení..." nervózne dodala Amy.
,,Vážne? Lenže ja nie som mukel! Takže červený balón praskol!" vyprskla Lily.
,,Hm... a to čo znamená?" opatrne sa spýtala Amy.
,,ŽE ŤA ZAŠKRTÍM!" zrevala Lily a rozbehla sa za ňou.
,,Hups... POMÓC!" zvolala Amy a náhlila sa dolu schodmi. Za pätami mala Lily. Vanessa spolu s Abby ostali na izbe a nechápavo hľadeli na pootvorené dvere. Obe sa čudovali čo to do Lily vošlo. Veď zvyčajne bola kľudná... Teda natoľko, nakoľko sa to u Lily dalo. No po trápnej chvíľke ticha sa Abby ozvala.
,,Veď pre pravdu sa každý bije!"
Vanessa s Abby sa rozosmiali na celé kolo. Keď asi po pätnástich minútach vošli do izby Amy a Lily, Vanessa a Abby sa ešte stále neutíšili. Skúsili smiech potlačiť, no potom však boli v tvári také červené, že to vyzeralo, akoby išli vysedieť poriadne veľké vajce. No nechceli dostať od Lily pár buchnátov po chrbte vankúšom, takže boli radšej ticho. Amy a Lily sa už asi, aspoň tak sa zdalo, uzmierili. Nebyť toho, že boli celé zadýchané a že Lily vrhala na Amy trochu zlostné pohľady, človek by si ani nič nevšimol.
Keď sa Lily ako tak upokojila, išla si upraviť svoju posteľ. Keďže v izbe zúrila menšia bitka, jej posteľ teraz vyzerala naozaj poľutovaniahodne. Práve keď si išla uložiť vankúš zistila, že na posteli má žltkastú obálku. Zo začiatku nevedela čo tam robí, ale v tom si spomenula čo sa stalo predtým, než vošla do izby. Bola však vo veľmi veľkom pokušení, aby ju neotvorila. Kto len môže Remusovi písať? Žeby rodičia? Tí by mu asi neposlali poštu tak skoro. Alebo nejaká tajná priateľka, o ktorej nechce aby sa niekto dozvedel? Či už to bolo tak alebo inak, bola veľmi zvedavá. Rozhodla sa však, že ho neotvorí, lebo jej by sa asi tiež nepáčilo, keby si niekto čítal jej súkromnú poštu. No aj tak ho zobrala zo sebou. Veď pri najbližšej vhodnej príležitosti mu ho môže odovzdať.
O pár minút sa rozhodli, že všetky zídu dole na raňajky. Keď prišli do Veľkej siene chichotajúc sa, usadili sa na svoje miesta. Lily sa tiež rýchlo usadila a začala jesť. Po tomto dlhom a dosť aktívnom ráne veru riadne vyhladla. Rýchlo do seba hádzala hrianky s arašidovým maslom a zapíjala ich teplým čajom. Po výdatných raňajkách sa rozhodla trochu poprechádzať sa pred vyučovaním. Už však aj premýšľala o tom, že sa odpojí od Amy, Vanessy a Abby, lebo nemala chuť na spoločnosť. No chcela sa od nich odpojiť aj preto, že si z nej ešte stále uťahovali kvôli Potterovi. Keď im Lily povedala, že sa chce trochu sama poprechádzať, zase začali podpichovať.
,,Úúú... naša Lily má nejaké rande. Ktovie s kým! Žeby s Potterom? Alebo máš aj niekoho iného?" začala sa z nej smiať Amy. Vanessa s Abby vyprskli do smiechu a smiali sa na celé kolo.
,,Ha-ha... veľmi vtipné, Amy! Vieš čo? Už mi s tým vážne ideš na nervy. Ak s tým neprestaneš, budem si naozaj myslieť, že si doňho buchnutá, keď ho toľko spomínaš," nazlostene odsekla Lily. Mala sto chutí ju zakliať nejakým účinným zaklínadlom. Pevne zvierala svoj prútik. Amy sa začervenala trochu viac než je normálne. Lily si to samozrejme všimla. Pomyslela si, že to bude pre Amy dosť dobrý trest, a tak si kliatby nechá na nejakú vhodnejšiu situáciu. No ak ešte raz spomenie Pottera...
Tak na nich len nazúrene pozrela a bez pozdravu sa pobrala preč. Nevedela ani kam pôjde, ani čo bude robiť. Vedela len, že chce byť sama. A tak sa stalo, že ani nevedela ako, zrazu sa ocitla na siedmom poschodí. Zastala akurát pri gobelíne s dosť zvláštnym výjavom. Začudovane sa naň zahľadela. Za celých šesť rokov čo bola na Rokforte, si akosi nenašla čas len tak sa poprechádzať po hrade. Nikdy si tento výjav bližšie nevšimla.Barnabáš Bláznivý tam nacvičoval s trollmi balet. Tým sa to však nepáčilo a začali ho palicovať. Práve keď Barnabáš Bláznivý začal hulákať a volať o pomoc, Lily niečo začula. Najprv si myslela, že sa jej to len zdá. No opak bol pravdou...
Nevedela síce kto tie zvuky vydáva, no vedela určite, že to nie je ani Barnabáš Bláznivý, ani nijaký študent. A okrem nej na chodbe na sto percent nikto nebol. Znelo to, akoby sa niekto potichu prihováral viacerým ľuďom, ktorí sú tam a počúvajú ho. Lenže ten hlas bol akýsi tlmený... akoby bol niekto za tou stenou! Lenže na tejto chodbe nie je žiadna miestnosť, a ani len nejaké dvere. Či už normálne, alebo skryté, alebo dvere, ktoré sa tvária, že sú stena. Jednoducho žiadne! Ale... čo keď sa mýli?
Lily začala nazerať aj poza ostatné gobelíny, prehmatávať steny a sledovať všetko okolo seba. No nenašla ani len tajnú skrýšu na metly. Už bola taká zúfalá... ale teraz si už bola istá, že tie hlasy nie sú výplodom jej niekedy dosť bujnej fantázie.
Nemala ani tušenia, kto by len mohol vydávať tie zvuky. Nevedela čo má vlastne robiť, a tak len priložila ucho ku stene a načúvala. Znovu sa jej zdalo, že niečo zachytila. Bolo to však veľmi slabé, lebo múry Rokfortu boli dosť hrubé. Dokonca začala búchať rukou po stene. Zase k nej priložila ucho. Teraz už nepočula vôbec nič. Žeby bola až taká hluchá? Alebo ľudia v tej tajnej miestnosti či čo to vlastne bolo naozaj utíchli, lebo začuli ako búchala po stene? V zúfalstve začala volať: ,,Haló, je tu niekto?"
No skôr než by jej aj niekto mohol odpovedať, začula niečo, z čoho mala oveľa väčší strach ako z neznámeho tlmeného hlasu. Až príliš dobre poznala tento hlas. Ten hlas bol totiž postrachom všetkých študentov.
,,Len ňuchaj, moja milá, ňuchaj, určite tých faganov čo tu vykrikujú nájdeme."
Ten hlas patril Filchovi. Jedine on sa takto rozpráva zo svojou vernou mačkou Pani Norissovou. Lily na stotinu sekundy zamrzla v polohe, keď mala ruku nad hlavou. Chcela totiž opäť pobúchať po stene. No hneď sa spamätala a hľadala miesto, kde by sa mohla ukryť. Zúfalo otáčala hlavou na všetky strany. Veď keby ju tu našiel Filch, určite by jej dal nejaký odporný trest. Leštenie striebra v Sieni slávy patrí medzi lepšie tresty. Lenže jej sa nechce trčať celú noc pri čistení striebra, keď by mohla robiť niečo oveľa zábavnejšie a menej náročné na prácu. A navyše by celá smrdela od nejakého čistiaceho prostriedku...fuj! No čo keď jej dá niečo oveľa horšie?
Povedala si však, že aj keď by ju chytil, nemohol by použiť žiadne morbídne stredoveké tresty, ako zavesiť ju za zápästia reťazami. To by Dumbledore nedovolil. Filch by určite dostal padáka. Kým jej takéto myšlienky behali hlavou, rozbehla sa dole po schodoch. Chcela sa skryť niekde, kde by ju ten odporný podlízavý starý skrčok nenašiel. Rozhodla sa, že v tejto situácii sa neoplatí byť opatrný. Výhodnejšie je čo najrýchlejšie bežať. Nakoniec celá zadychčaná otvorila prvé dvere, ktoré si všimla a vošla do triedy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 happy happy | Web | 16. listopadu 2006 v 21:57 | Reagovat

Muhehe... tak to by mě zajímalo, koho tam slyšela. Jdu na poslední část...

2 jules jules | 20. listopadu 2006 v 20:41 | Reagovat

co viac dodat super parada...

3 Lizz Lizz | Web | 26. prosince 2006 v 23:12 | Reagovat

to je první povídka, kde Lily nemá nějakou rebelskou kamarádku, která by se párovala se Siriusem, a je to příjemná změna:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama